Preskočiť na hlavný obsah

Keď pália nohy

Z ľavej strany: Mirec, Vlado, Juraj, Jozef, ja
(Všetky fotky v príspevku sú od Vlada)
Každý z nás si občas pokladá otázky, ktoré súvisia s jeho existenciou.
K takejto otázke som sa dostal aj ja. Znela však takto: Ísť na spoločný cyklo-výjazd, aj keď som tento rok nejazdil takmer žiadne dlhšie trasy po ceste, a môj žalúdok je absolútne mimo?
V našom klube na Strave bol naplánovaný výlet. Celkom pekná trasa. Ja som to kukal, videl som tie naplánované stúpania a povedal som si, že nepôjdem. Ako som spomenul vyššie, moja forma bola slabá, pretože som tento rok jazdil samé kratšie terénnejšie jazdy po horách, po dolinách a žiadne dlhé roviny po ceste. Ako bonus: môj žalúdok má svoje občasné nálady - často nie moc príjemné. Keď som videl, že chalani chcú ísť na cesťákoch, tak som si povedal, že nie...
Ale!
Podarilo sa mi zoštátnicovať z histórie a tak ma chytila taká poriadne pozitívna nálada. V piatok som išiel vlakom domov, aj s bicyklom. Išiel som si dať aj jazdu na Kamennú chatu, kde som dal svoj úplne najhorší čas. Počas tejto jazdy sa naplnilo moje podozrenie, že moje brzdné doštičky sú totálne vyjazdené.
Večer mi chalani komentovali moju trasu, že či sa v nedeľu nepridám. Ja som napísal, že som slabý a tak. Podľa mňa si mysleli, že je to výhovorka! Ale ja som to myslel vážne. Napísal som im, že v sobotu večer sa rozhodnem, či s nimi pôjdem, alebo nie. Aj keď.. už vtedy dom vedel, že to skúsim - aspoň kúsok tej trasy.
Hneď v sobotu som kúpil doštičky (rovno aj do zásoby), prvý krát v živote som to sám menil (predtým som to dával do servisu, lebo som sa bál, že to pokazím). Celý deň som nastavoval bicykel, čistil reťaz...
Zraz mal byť ráno o 10:30 u nás v dedine na pumpe. Ja som si však povedal, že pôjdem trošku skôr popredu, keby mi prišlo zle, alebo niečo na bicykli nefungovalo. Tak som došiel až na Turzovku, tam som si sadol na lavičku a čakal, kedy sa spoza zákruty vyrútia chalani. Už som čakal nejakú tú chvíľku, ale vedel som, že vždy niekto mešká, či niečo podobné. Prvý prišiel kamarát Mirec, ktorý si už ráno vychutnal Klokočovský kopec, pretože býva na druhej strane hraníc. Potom sa už zjavila trojica na cesťákoch. Zdržal ich defekt.
Z Turzovky sme vyrazili na Makov. Tempo čo sa nasadilo ma skoro odpáralo. Mal som problém držať sa za chalanmi. Už vtedy som vedel, že to bude asi bolieť a trošku som aj uvažoval, že to zabalím - odpojím sa a pôjdem len nejakú ľahšiu jazdu.
Po ceste na Makov
Prišlo ale stúpanie a ja som sa začal cítiť lepšie. Povedal som si: paráda! 


Prešli sme okolo sochy partizána do krásneho zjazdu, ktorý som si vychutnal a otestoval som brzdy, s ktorými som sa hral deň predtým - fungovali na 100%. No potom prišlo druhé stúpanie dňa. Z Veľkých Karlovíc k hotelu Soláň. Vlado nás ešte pred stúpaním odfotil.

V tom stúpaní som skoro zahynul. Nemohol som nájsť svoje tempo a takú pohodu, ktorú v kopcoch potrebujem. Začali ma páliť stehná. Všetci mi už zmizli z dohľadu, ale vedel som, že ma v tom nenechajú a počkajú ma. Snažil som sa dať aj ťažšie aj ľahšie prevody, ale nešlo mi to. Také niečo som zažil prvý krát. Hrozne som sa potil a celkom som si to vytrpel. Chalani ma skutočne čakali a išli sme k hotelu, kde bol úžasný výhľad, no ja som uvažoval, aké jedlo si dám. Nakoniec sme si všetci dali fazuľovú polievku (milujem polievky) a ako druhé sme mali tanier plný listov, šalátov (veľa rôznych zelených vecí) a kuracie mäso. Padli také klasické cyklistické frázy o kazetách na bicykli, o dresoch a podobne. Najviac sa však bavil kamarát Mirec, ktorý poznamenal, že po mojom výkone v kopci si už viac nezaslúžim žltý dres. (Snáď to bol len humor. 😉)
Z hotela Soláň
Zo Soláňa nasledoval zjazd a smerovali sme na Horní Bečvu. Vlado opäť vytiahol foťák.


Z Hornej Bečvy sme sa mali dostať do Bílej. Samozrejme - v ceste bol tretí kopec. Vedel som, že to bude hrôza. Slnko pálilo, stehná ešte viac. V živote ma tak stehná neboleli ako teraz. Bolo to strašné...
Našťastie sa Vlado, Mirec a Juraj nado mnou zmilovali a pomohli mi dostať sa hore. Pripadal som si ako brzda, ktorú tento tím ťahá hore. Prišlo mi to aj trošku vtipné, pretože ja som tento pocit s pálivými nohami ešte nezažil. Vedel som, že keď si to dnes vytrpím, tak to nohám len a len pomôže. Jozef si to medzitým vyšliapal dohora, akoby nič. 
Nasledoval zjazd do Bílej, kde sme sa rozlúčili s Mircom. Vytvorili sme aj spoločnú fotku. 

Nasledovalo posledné stúpanie: Bíla - Klokočov. Kopec, ktorý nemám rád, ani keď som vo forme. Vedel som, že to bude hrôza. Absolútna hrôza, ktorú si prežijú moje nohy. Povedal som chalanom, že nech ma hore počkajú, ak si to chcú vyliezť svojím tempom. Vlado a Juraj mi však opäť pomohli. Prvý krát v živote mi niekto takto pomáhal v kopcoch. Dúfam, že som chalanom potom nezabudol poďakovať, pretože bez nich, by to bola nočná mora. Vlado hovoril, že už len rovinka, dve stúpania, takým tónom, akoby to nič nebolo. Moje stehná však opäť pálili.
Občas som si aj zanadával, že toto snáď nieje ani pravda! Kde zmizla tá moja sila v kopcoch?!
Juraj, ktorý išiel sa so mnou začal rozprávať o dejepise. Hovoril, že ktoré obdobia ho bavia a tak. Ja som sa snažil odpovedať, ale konečne som pochopil jednu vec. Priateľka mi často hovorila, nech sa nič nepýtam a nech nič nehovorím v kopcoch. Nechápal som to. Teraz už viem... ledva som počúval, ťažšie uvažoval a sťažka odpovedal. Napriek tomu som bol veľmi rád. História je moja tretia láska. 😊
Úplne hore, ma Vlado ešte odfotil. Na fotke sa smejem. Teraz už ani neviem prečo... Možno kvôli tej parádnej podpore, počas stúpania. A možno je to úsmev blázna, ktorého aj keď pália stehná, tak stále miluje cyklistiku a teší sa s dobrej spoločnosti ostatných cyklistov.


K prírode a okoliu som v tomto príspevku moc nenapísal. No výhľad z Klokočova na Lysú horu nesmie chýbať. Keďže som videl, že ju Vlado fotí, tak ja som fotenie vynechal.
Zjazd nám ubehol rýchlo, po rovine do Turzovky sa mi už išlo lepšie, snažil som sa držať čo najbližšie ku kolesám mojich spoločníkov. A aj z Turzovky na Rakovú. Tých desať kilometrov mi ubehlo už dobre. Stále to bolelo, ale prežil som to. Niekto nastavil tempo tak, aby som niekde nezaostal.
V Rakovej sme sa rozlúčili. Padlo zopár poznámok na moju adresu, ako napríklad, že nech sa nasledujúce dni vyhýbam schodom, kvôli prípadnej svalovici. Ale bol som rád. Moja cesta mala dĺžku 104,5 km. Nastúpali sme cez 1 100 výškových metrov. Celá trasa je tu:  


Táto jazda mi dala veľa. Prvý krát som zažil takú bolesť v stehnách a prvý krát som sa musel nechať takto ťahať. Nakoniec je z toho moja najťažšia jazda. Nie trasa, alebo výlet... Jazda. Fakt som si to vytrpel. Keď mám dobré nohy, tak jediné čo ma limituje sú pľúca, alebo srdce. No teraz tie stehná - aspoň mám pred sebou jasný cieľ: získať späť moju formu!

Príspevok píšem na druhý deň a môžem povedať, že tá svalovica našťastie neprišla. Večer som si dal nejaký ten vitamín a dlho som spal.
Tieto spoločné výjazdy mi aj celkom chýbali. Veď aj preto som išiel. Keď mi chalani písali, že nech s nimi idem, tak som si hovoril, že to bude poriadne bolieť, ale na druhú stranu som chcel ísť. Myslím, že môžem povedať, že som si vybral správnu možnosť, aj keď som chalanom trošku pokazil priemernú rýchlosť. 😄