Preskočiť na hlavný obsah

Výprava na Oravu, ktorá mala dĺžku 170 kilometrov


Tento príspevok bude o mojej najdlhšej trase na bicykli. Celé to začalo už po minulých výjazdoch na Lysú horu a Radhošť, keď som uvažoval, že kam by som posunul tie svoje ciele. Veď toto boli pre moju hlavu úplne šialenosti, o ktorým som myslel, že by som to v živote nikdy neprekonal. A nakoniec to boli (pre mňa) epické jazdy, ktoré zas neboleli až tak moc ako som čakal.
Mal prísť teda sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda. Voľný deň a bez práce. My sme mali teraz doma nejakú robotu, tak som sa pozeral na tento deň, ako na jediný v tomto týždni, keď budem môcť odjazdiť niečo dlhšie. Pozeral som teda mapy, žeby som išiel niekde do okolia Terchovej, alebo na Valašsko... Našťastie sa mi v utorok večer ozval Juraj z Čierneho, že či by som nešiel na nejaký výjazd, lebo hľadá parťáka. Ja som hneď do toho skočil. Dohodli sme sa, že dáme už dlhšie plánovanú trasu k Oravskej priehrade. Mysleli sme, žeby mi to dalo nejakých 150 kilometrov. Tak sme sa dohodli na pol desiatu na Čiernom.

Ja som v to ráno hrozne dlho raňajkoval a vyrazil som z domu až o deviatej, takže už na Čierne som strúhal časovku. Po ceste som stretol zopár ľudí, pri ktorých som ani nezastavil, len som kýval. Prišiel som chvíľku po pol desiatej. Juraj ma už čakal, pripravený na svojom cestnom bicykli od Treku. Trasu plánoval on, a ja som ju mal síce stiahnutú v telefóne, no nechal som sa viesť. Predsa len - ja tento kraj moc nepoznám. Mňa odpudzuje už len to, že by som mal prejsť cez Čadcu. Musím však povedať, že to asi časom zmením, pretože sme išli krásnym okolím. Naším prvým cieľom bolo Vreščovské sedlo - niekde za Skalitým.

Išlo o naše prvé stúpanie. V pohodovom tempe sme to prešli, prehodili sme zopár slov. Veď nás čakala pekná dávka kilometrov, tak sme išli na to v pokoji.
Niekde pred sedlom spadla Jurajovi reťaz. (Ja som si to nemohol nechať ujsť)


Boli sme vo výške okolo 750 metrov nad morom. 


Odtiaľ sme putovali na Poľsko. Parádny zjazd - prechádzali sme cez obce ktoré mali názvy, ktoré som v živote nepočul (Sól, Rajcza, Ujsoly...). Ukazovali sme si aj na zvláštne domy a stavby. Predsa len - Juraja dosť baví architektúra a tak snáď nevynechal jedinú príležitosť, aby ma niečomu priučil či na niečo ukázal. 

Zvyčajné "Vitajte" a "Dovidenia" v dedinách tu bolo vyjadrené takýmito sekerami.

A čo ďalej? Cieľom bolo druhé stúpanie dňa. Pri ceste cez Poľsko - čo bolo 25 kilometrov, ma Juraj tým stúpaním trošku strašil. Ja som vôbec netušil, že čo to bude zač. Ja mám vždy očakávanie od neznámych stúpaní, že budem trpieť ako kôň a keď vyleziem hore tak ma zaleje pocit radosti. 

Tu sa to nedialo. Kopec sme vyliezli celkom v pohode a hore sme dali prestávku.

Vrchol kopca je vyjadrený cez tieto 3 fotky:




Skutočne dobrá prestávka. Ja som mal v nohách už 51 kilometrov, no musel som uznať, že ma nohy zatiaľ neboleli. V duchu som pochválil aj svoje kolená, s ktorými som mal v predchádzajúcich jazdách problémy. Teraz všetko vyzeralo super. A zároveň som si povedal, že už som v jednej tretine tejto cesty. Vtedy som netušil, že sa to natiahne o 20 kilometrov.

Z colnice Novoť sme teda prešli na Slovenskú stranu. Okres Námestovo v Žilinskom kraji.


A zjazdová cesta vyzerala nejak takto - cesta cez les.


A les vystriedali domy.


Ako ktosi raz povedal: Aj na tej Orave je dosť pekne. Nám síce nejak nesvietilo slnko, no prostredie som si teda vychutnal.


Preleteli sme teda Novoť, Zákamenné a okolo dedinky s krásnym názvom: Breza. Došli sme až do Námestova, kde sme boli už pri Oravskej priehrade.
Čo by som viac povedal k ceste sem? Užíval som si prostredie, uvažoval nad cestami, ktoré boli niekde krásne, inde zase celé poničené. Na niektorých úsekoch sme stretali hrozne veľa áut. A ja som si predstavoval, že ako sa ja len odtiaľto dostanem domov. Už som sa nemohol dočkať tej priehrady. Potreboval som niečo zjesť. Keď sme prišli k priehrade tak som mal v nohách už 80 kilometrov. Hovoril som si, že som už za polovicou. 


Najprv sme išli doľava, cestou späť zas doprava. 


Na fotkách nižšie je samotná priehrada. Kopec v pozadí je Babia hora:


Neviem či to je vidieť aj na fotke, ale mne sa tá priehrada zdala hrozne obrovská. Ja som tu bol totižto prvý krát.


A dali sme aj jedlo. Cestoviny s bazalkou, rajčinami a mozarelou. Ja som nepohrdol ani Birellom. 


Juraj potom dostal nápad, že si trošku predĺžime trasu (o 16 kilometrov), a pôjdeme sa pozrieť k priehradnému múru. Ja som bol veľmi zvedavý a okamžite som súhlasil, no niekde v hlave som počul hlások, ktorý hovoril - prepána kráľa, ešte to ideš naťahovať tú trasu?!

Tá fotka to opäť skresľuje - v skutočnosti to bola celkom dobrá výška!


Juraj

Juraj

A potom prišla fotková odmlka. Kúsok sme sa vracali. Cieľom bola Oravská Lesná. Ešte predtým sme však boli na jednej benzínke, kde sme doplnili fľašky a ja som aj nafúkal kolesá.

K Oravskej Lesnej nej viedli také zvláštne cesty: hore, dole, dlhá rovina, hore, dole... A ja som mal hroznú krízu. Už som mal v nohách tú stovku. Aj sme na chvíľu zastavili. Tento pocit som poznal. Po takých 90-tich kilometroch vždy príde taký pocit únavy v nohách.


Huráá!


A zvláštne krásna strecha kostola v Oravskej Lesnej.


V Oravskej Lesnej sme dali opäť pauzu. Doplnili sme vodu do fľašiek a trochu povystierali nohy. Čakalo nás stúpanie do výšky cez 900 metrov nad morom. Ja som sa popravde na toto stúpanie tešil. Nakoniec som tu opäť chytil energiu. Išlo sa mi super, no aj tak som sa snažil šetriť ešte silu. Už bolo totiž jasné, že trasa bude mať 170 kilometrov. Vrchol kopca bol na kilometri číslo 135.

Zanechávali sme za sebou Oravu a smerovali sme na Kysuce


Zo stúpania na vrchol


Na vrchole sme stretli jedného človeka, ktorý sa stal kľúčovou postavou tohto rozprávania. Je ňou jeden starší cyklista na svojom cestnom bicykli. My sme hore totiž zastavili a on tam práve prišiel. Ja som sa zo slušnosti opýtal, že kam ide a tak... Ten začal trošku vulgárnejším jazykom rozprávať o svojich skúsenostiach s okolím, hovoril o pretekoch, ktoré sa tam majú konať... My sme po chvíli išli ďalej a jeho sme tam nechali.

A v zjazde sa nám naskytol takýto neskutočný pohľad na Malú Fatru.


Skutočne paráda, že? 




Juraj a Malá Fatra


A aj nejaká tá fotka zo zjazdu. Tu sú už Kysuce.


A niekde v tom zjazde nás predbehol aj ten starší cyklista s ktorým sme sa rozprávali na vrchole. Ja som sa zľakol, lebo som zrazu za sebou počul: Davaj! Davaj! Davaj! 


Po ceste do Starej Bystrice sme mali "ťahač". Tento traktor to valil rýchlosťou asi 28 km/h. Juraj ho chcel predbehnúť, aj keď ja som bol skôr za to, aby sme ostali za ním, pretože tam bolo príjemné teplo od motoru, žiadny vietor a krásne nás ťahal. Keď sme ho predbehli, tak on zrazu pridal, tak sme počkali a zaradili sme sa opäť za neho. No a mimo dediny ešte pridal na nejakých 33 km/h. Takže sme išli takýmto dobrým tempom s tým, že sme šetrili energiu. 


A potom to prišlo. Mne sa zrazu za traktorom nejak zasekla reťaz. Hneď som vedel, že je to nejaké divné, že to asi nie je "iba" spadnutá reťaz. Prasklo mi lanko, ktoré sa stará o radenie. Našťastie sa to dalo opraviť. Dokonca odniekiaľ zozadu prišiel opäť ten starší cyklista! Pristavil pri nás a opravil to. Juraj mu asistoval, ja som sa len pozorne prizeral, pretože som takýto technický problém videl prvý krát (v predchádzajúcom stúpaní som si hovoril: Ten bicykel, ale ide - vidieť, že ho mám v perfektnom stave!)

Kúsok ďalej nás zase pre zmenu chytil dážď. Nejaký kúsok sme s tým bojovali, kým sme hľadali nejaký úkryt. Zašli sme až do centra Starej Bystrice.


Orloj v Starej Bystrici.

Keďže nohy celkom poslúchali a išlo sa aj celkom dobre, tak sme boli za chvíľu v Krásne nad Kysucou. Bystrickú dolinu sme preleteli.

Z Krásna do Čadce je to však môj najneobľúbenejší úsek cesty, aký len môže existovať. Celé to pramení z predchádzajúcich jázd, pretože som si tu často po dlhej etape vyžieral to, že už som nemal energiu. No nie dnes! Juraj ma ťahal do Krásna, ale do tej Čadce som nahodil časovku ja. Dokonca som tu dal aj svoj osobný rekord. Išlo sa mi po tej dávke kilometrov neskutočne. Akoby som sa v stúpaní z Oravskej Lesnej zobudil.

V Čadci sme museli prejsť cez podchod pre peších (lebo Čadca), a pokračovali sme kúsok pešo a rozprávali sme sa fakt o hocičom. Pri Tempe sme sa rozdelili. Juraja čakala ešte cesta domov na Čierne, ja som chcel strihnúť časovku na Rakovú.
Tento kúsok - keď som išiel už sám, tak som si hovoril, že aká to bola paráda. Celý deň v sedle, neskutočná krajina, super spoločník a množstvo zážitkov.
Uvažoval som samozrejme aj o tom, že či sa o niečo takéto ešte pokúsim. Odpoveď nepoznám.

To ako sa cítil po tejto jazde vyjadruje práve táto fotka:


Pre mňa bola zaujímavosť aj to, že som vlastne v tento deň prešiel viac ako cyklisti na Tour de France, ktorí mali "len" 160 kilometrov.

Prejdená trasa:




Profil trasy:




A aj trasa cez video:

 


 P.S.: Cyklistika je super.