Moravsko-sliezske Beskydy. Z minulých príspevkov ste už určite zistili, že tento kraj je pre mňa jeden z najobľúbenejších. Kopce opradené príbehmi a mýtmi o veciach a udalostiach, ktoré sa stali, ale aj o také, ktoré sa odohrali iba v ľudskej fantázii.
Tento príspevok bude o dvoch vrcholoch Beskýd. Jeden je najvyšší a ten druhý je spájaný s pohanským bohom Radegastom.
Celé to začalo minulý týždeň. Nastavil som si budík na 5:45, uvaril si do fľašiek zelený čaj s citrónom a išiel som spať. Ale dlho som nemohol zaspať, pretože som sa tak tešil. Naplánoval som si cestu okolo Lysej hory. Chcel som ju celú obkrúžiť.
Pred touto trasou som mal v hlave také moje pravidlá medzi ktoré patrilo aj jedno, ktoré hovorilo, že na bicykli z môjho domu cez Ostravicu a Pražmo nemám na Lysú liezť, pretože by to bolo až zbytočne ťažké. Počas toho ako som zaspával, som sám sebe sľúbil, že ak budem o 10:00 v obci Pražmo, tak to skúsim a vyleziem ju.
Opäť. Lysá hora. Ja o nej píšem takmer stále - a musím sa za to aj ospravedlniť. Už by som mohol vymyslieť aj niečo iné, ale predsa len. Tento kopec vo mne budí taký zvláštny pocit. Ľudia, ktorí u nás žili pred príchodom Slovanov uctievali kopce, akoby to boli božstvá. Kukali na tieto kopce z úctou na takej úrovni, že hovorili o nich ako o sídle bohov. Od nich sa nám napríklad zachovali mnohé názvy ako: Tatra, Fatra... Niektoré beskydské vrcholy sa tiež spájajú s pohanskými božstvami.
Tento príspevok bude o dvoch vrcholoch Beskýd. Jeden je najvyšší a ten druhý je spájaný s pohanským bohom Radegastom.
Celé to začalo minulý týždeň. Nastavil som si budík na 5:45, uvaril si do fľašiek zelený čaj s citrónom a išiel som spať. Ale dlho som nemohol zaspať, pretože som sa tak tešil. Naplánoval som si cestu okolo Lysej hory. Chcel som ju celú obkrúžiť.
Pred touto trasou som mal v hlave také moje pravidlá medzi ktoré patrilo aj jedno, ktoré hovorilo, že na bicykli z môjho domu cez Ostravicu a Pražmo nemám na Lysú liezť, pretože by to bolo až zbytočne ťažké. Počas toho ako som zaspával, som sám sebe sľúbil, že ak budem o 10:00 v obci Pražmo, tak to skúsim a vyleziem ju.
Opäť. Lysá hora. Ja o nej píšem takmer stále - a musím sa za to aj ospravedlniť. Už by som mohol vymyslieť aj niečo iné, ale predsa len. Tento kopec vo mne budí taký zvláštny pocit. Ľudia, ktorí u nás žili pred príchodom Slovanov uctievali kopce, akoby to boli božstvá. Kukali na tieto kopce z úctou na takej úrovni, že hovorili o nich ako o sídle bohov. Od nich sa nám napríklad zachovali mnohé názvy ako: Tatra, Fatra... Niektoré beskydské vrcholy sa tiež spájajú s pohanskými božstvami.
Ja kopce samozrejme neuctievam, ale chápem toho dávneho človeka. Je to viac ako len kopa skál a obrovská hromada hliny, pokrytá lesom. Na tých kopcoch je "niečo viac."
A keďže o Lysej poznám aj nejaký ten príbeh, tak som sa opäť veľmi tešil.
Tak som sa ráno zobudil, dal som si kávu a pomaly som vyrazil.
A keďže o Lysej poznám aj nejaký ten príbeh, tak som sa opäť veľmi tešil.
Tak som sa ráno zobudil, dal som si kávu a pomaly som vyrazil.
 |
| Keď som prišiel na Konečnú, tak som videl, že okolie Lysej hory je zahalené v nízkych oblakoch. |
Cestou som bol užasnutý. Stretol som minimum áut. Dokonca aj dosť frekventované cesty boli úplne prázdne. Akoby okolie Lysej hory ešte spalo. Obdivoval som okolie, pretože tadeto som išiel len pár krát a nikdy takto ráno. Malo to však jeden háčik. Kvôli tým oblakom som Lysú horu vôbec nevidel! Pražmo som stihol presne o 10-tej, takže som bol pevne rozhodnutý, že na horu vyleziem.
Niekde medzi Pražmom a začiatkom stúpania na Lysú som stretol chlapíka, ktorý išiel na kolobežke. Na nej mal však naukladaných zopár fliaš, z ktorých viedli hadičky, aby sa mohol napiť. Keď som ho predbiehal tak som ho pozdravil. On odzdravil a ešte ma povzbudil pokrikom: "No makáme, makáme!"
Na Lysú sa mi liezlo dobre, išiel som však na pohodu. Hore bolo množstvo detí - nejaká škola sa vybrala na výlet, čo je super nápad, ale... hudba z mobilov naplno, kriky o hrách a ohadzovanie sa štrkom. Ja som si kúpil iba čapovanú kofolu a išiel som si sadnúť čo najďalej od hluku, aby nebol prerušený môj vnútorný pokoj, ktorý plynul z okolitých vrcholov.
V zjazde z Lysej som videl už zdiaľky postavu pána na kolobežke. Tentokrát som ja zakričal: No makáme nie?
Odtiaľ som už liezol domov známymi cestami cez Biely kríž.
 |
| Výhľad z Lysej. Tam v strede fotky je vodná nádrž Šance. Okolo nej ide hlavná cesta do Ostravice. |
Ďalším príbehom je aj pomsta pohanských bohov potom, čo bola na vrchole Lysej postavená kaplnka. Údajne do tejto kaplnky vbehol kôň a za ním sa zavreli všetky dvere a tak sa ľudia nemohli dostať dnu. Dostali sa tam až potom, keď kôň zdochol a tak bola kaplnka zneuctená. Nakoniec ju zbúrali.
A kto je najznámejší pohanský boh z nášho okolia? No predsa Radegast, ktorý údajne sídlil na hore Radhošť. Tam viedla moja ďalšia cesta.
Opäť skorý budík, prekonať nejakú tú rovinu, nejaký ten kopec. Opäť som mal obrovské šťastie na dopravu. Myslel som, že v obci Makov bude kopa kamiónov, keďže tam je hraničný prechod, ktorý hojne využívajú. Ja som však stretol minimum vozidiel. Dostal som sa teda do Hornej Bečvy a začalo moje stúpanie najprv na Pustevny a potom na Radhošť.
 |
| Naskytol sa mi takýto pohľad. To v strede fotky je kaplnka sv. Cyrila a sv. Metoda. Je tam aj vysielač. |
Niečo ku sedlu Pustevny. Kedysi tu žili pustovníci - posledný tu bol v roku 1874. Teraz je však toto miesto vo výške 1 018 metrov nad morom známe vďaka stavbám, ktoré vznikli z návrhov Dušana Samuela Jurkoviča. Tento pán žil na prelome 19. a 20. storočia a podľa jeho návrhu bola postavená napríklad aj mohyla M. R. Štefánika. Stavby sa volajú Libušín a Maměnka. Libušín vyhorel, bol zbúraný, ale vďaka zbierkam ho opäť stavajú. Na obrázkoch nižšie je práve Maměnka. Stavané to je v takom Valaško-slovanskom ľudovom štýle.
 |
Valašsko je názov pre kraj, kde sa kedysi usídlili Valaši. Práve vďaka nim a ich ovciam sa na Beskydských stráňach nachádzajú obrovské lúky, ktoré sú už tiež chránené, kvôli vzácnemu hmyzu, či kvôli kvetom. Dokonca sa hovorí, že keď odídu z Beskýd ovce tak zmizne aj jalovec. To preto, lebo ovce spasú úplne všetko zelené, okrem jalovca. Možno to nemusím písať, ale práve táto rastlina je prísadou do borovičky.
 |
| Socha Radegasta na ceste z Pustevného na Radhošť. Má 320 cm, a váži 1,4 tony. |
Tu už sa konečne dostávam k slovanskému bohovi pohostinnosti, plodnosti a úrody: Radegastovi. Spájaný je však aj s vojnou a slnkom. Z tohto kraja sa dá opäť nájsť veľmi veľa príbehov o tom, ako Radegast skúšal ľudí. Občas sa vydával do krajov okolo Radhošťa zahalený ako pútnik a klopal na dvere, že či ho pohostia. Ževraj jeden človek za odmenu dostal zvláštny čierny kameň. Tak sa tunajší ľudia dostali k rudám v zemi, špeciálne k uhliu.
V tejto dobe skôr obce proti ťažbe bojujú.
 |
| Vzadu sa usmieva Lysá hora |
 |
| Ďalej po ceste sa človek môže zastaviť na horskom hoteli Radegast. Ja si myslím, že väčšina turistov ide na tento kopec, len kvôli čapovanému pivu z tohto hotela. |
 |
| Kaplnka sv. Cyrila a sv. Metoda |
Kaplnka bola dostavaná v roku 1898. Štýlom pripomína Byzanciu, odkiaľ pochádzali vierozvesti.
 |
| Pri kaplnke sa nachádza aj súsošie solúnskych bratov. Zaujímavosť je, že návrh pochádza z rúk človeka, ktorý navrhoval aj sochu Radegasta. Jeho meno je Albín Polášek. Socha tu bola umiestnená v roku 1931, keď tu bolo na púti 30 000 ľudí. |
 |
| Samozrejme - aj výhľady sú tu neuveriteľné. Len ja som mal také zvláštne počasie - tak som toho z okolia moc nenafotil. |
Ja som už potom z Radhošťa valil domov naplno. Nadával som, keď mi fúkal vietor do tváre, čo sa našťastie v polovici cesty zmenilo a fúkalo mi do chrbta. Vďaka tomu som mal celkom expresnú cestu domov.
Obidve jazdy boli fantastické. Jedna mala 118 km, tá druhá 117. Tu ich ukážem cez Stravu:
Čo sa týka príbehov o týchto miestach. To som ani nezačal poriadne. Ja som našiel toľko toho. Dokonca, že sa vnútri Lysej hory nachádza vojsko, ktoré vylezie, keď bude krajina v ohrození! O takejto a podobných si už ale hovorím, že to je trošku moc prestrelené - no stále ma bavia a čítam ich rád.
Ja som písal len o dvoch kopcoch. Nachádza sa tu toho však omnoho - omnoho viac. O tom ako na jednom kopci sídlila kňažná a kopec sa odvtedy volá Kňehyňe, či o tom, ako sa jeden čert pokúšal postaviť na kopci mlyn (lebo to dostal za úlohu), nepodarilo sa mu to, a ten kopec sa dnes volá: Čertúv mlýn. Tieto dva kopce sú však v prísnej prírodnej rezervácii a tak tadeto vedú len pešie cesty (možno to raz zdolám).
Fantázii ľudí sa medze nekladú. Ja som veľmi rád, že som zdolal oba tieto vrcholy počas dlhších etáp (dlhších pre mňa). Obe trvali okolo šiestich hodín a tak som mal dostatok času uvažovať nad mnohými vecami. Môj rešpekt a úcta voči týmto kopcom a okoliu stúpla. Keď sa ma niekto spýta, že kam by som šiel na dovolenku, tak ja si vždy úprimne poviem: Kam by som šiel, keď tu mám Beskydy?
Musím však povedať aj malé negatívum. Kopce sa stávajú viac a viac komerčnými. Na Lysej hore mi to neprekáža - myslím si, že je to tam také v pohode, dokonca aj počas stúpania Vám ľudia dávajú prednosť. No na Pustevny sa ľudia vyvezú autom, zaparkujú na parkovisku a potom útočia s tými turistickými palicami švihajúc okolo seba rovnako neohľaduplne ako keď idú s tým autom po ceste hore. V takých chvíľkach uvažujem, či sa to čaro a tie príbehy z týchto hôr nestratili. Ale to sú len slabšie chvíle, keď zabudnem na to, koľko ľudí tu lezie na šialené túry, navrhovali sochy a stavby, či sa starajú o čistotu a ochranu okolia. Vďaka takýmto ľuďom, budú Moravsko-sliezske Beskydy stále prenádherným miestom plným krásy, pokoja, príbehov a mýtov.
A snáď sa tá Lysá hora nevyleje!
