Preskočiť na hlavný obsah

Lidice a Křivoklátsko

Názov príspevku označuje to, čo bolo mojím cieľom na tento víkend. Dosiahol som to v dvoch jazdách, v piatok a v sobotu.
Prvou bola teda jazda do Lidíc..


No začalo to tým, že som chcel nájsť skratku do Hostivíc, bez toho, aby som musel neustále obchádzať letisko. Myslím presne tú hroznú rovinu, kde neustále fúka, hneď vedľa letiska. Áno, je to tá, na ktorú sa sťažujem v každom príspevku. Okrem toho je to vždy hrozne veľká zachádzka a ja som mal v pláne na ďalší deň práve Křivoklátsko a nemal som potrebu tú trasu ešte viac naťahovať.
Tak som išiel na slepo. Na mape som mal nájdenú trasu. Ale prišlo na jednu križovatku, kde boli značky na dve trasy. A ja som išiel zlou. Si môžete vyššie na mape všimnúť, že dole medzi Veleslavínom a Hostivicami je taká čiara. To bolo to hľadanie. A prišiel som na obrovskú hlavnú cestu. A na druhej strane neboli žiadne cesty. Takže spiatočka a našiel som to. :)
V Hostiviciach totiž začínajú: Křivoklátske okruhy.


 Ide o projekt pár ľudí, ktorí si povedali, že vytvoria 8 okruhov, hlavne pre cestné bicykle. Je tam cez 200 značiek (podľa ich internetovej stránky), trasy sa dajú stiahnuť v GPX formáte. Mali podporu od Giantu, ktorý má reklamu na väčšine značiek. A prácu odviedli perfektnú.
No späť k ceste. Išiel som poriadnym okruhom do Lidíc. Tie sú na mape úplne hore, napravo od obce Hřebeč.



Tam som zosadol z bicykla a urobil som pár fotiek. Niektoré sa budem snažiť opísať, podľa toho, čo som načítal.

Na tejto fotke je ružový sad. Momentálne to tam vyzeralo trošku prázdne. Ale ktovie ako to vyzerá, keď vykvitnú ruže, ktoré tam pestujú.


Toto je tabuľa, na ktorú píšu mená všetkých ľudí, ktorí sa tu vzali. Je tam vždy rok, mená a dátum. Podľa mňa je to veľmi dobrá vec. Keď Nemci zničili Lidice, tak ich chceli totálne zrovnať so zemou. Vymazať hocijakú zmienku o nich. Ale ľudia urobili inak. Po vojne sa kúsok odtiaľ začala stavať dedinka - ešte stále na území Lidíc. Takže Lidice stále žijú.


Fontána na ktorej sú sochy dvoch detí, ktoré kŕmia holuba.


Súsošie 82 detí z Lidíc, ktoré Nemci odvliekli do tábora Kulmhof a tam ich poslali do plynu. Mňa tie sochy totálne odrovnali. Mali neskutočne "živé" oči, ktorými na mňa kukali. A keď som si všimol tie hračky dole. 


 Trošku vyššie bolo takéto námestie.


Socha ženy s kvetom. Je určená pre všetky Lidické ženy. 


Fotil som to na 3x a aj tak tam nemám ten nápis celý. Teda.. Odseknuté je len prvé písmenko.
Toto je miesto, kde bolo postupne v 5 až 10 členných skupinkách zastrelených 173 mužov z Lidíc.



Keď Nemci zničili Lidice, tak vyrúbali všetky stromy, ktoré v tej dedine boli. Chceli tam mať len holú lúku. Ale jeden strom tu predsa len ostal. Je pred ním tabuľka: Pamätný strom.


Bolo to dosť emotívne. Ak má človek na pamäti tie veci, tak je to dosť.. Smutné. Človeka tie veci prinútia zamyslieť sa. Aj preto som to napísal tak ako to bolo. Bez nejakého prikrášľovania.

Odtiaľ som išiel na intrák, o trošku kratšou trasou. No aj tak mi to hodilo cez 60 kilometrov a chytil som prvé opálenie.

Ale. Aby bol tento príspevok aj o bicyklovaní a nie len písaním o Lidiciach, tak som si naplánoval na ďalší deň Křivoklátsky okruh T8. Pre vysvetlenie: T1 je najľahší, T8 najťažší. Každý si môže vybrať na čo sa cíti. Na stránke mali napísané, že sa tam nastúpa na tom 90 kilometrovom okruhu okolo 1300 metrov. Čo mi prišlo ako nezmysel, pretože tu kopce predsa nie sú! :) Ukázalo sa však, že neboli len v mojej hlave, pretože čo prišlo neskôr bolo peklo.

No mal som ešte jednu bojovú úlohu. A to umyť bicykel, namazať reťaz a tak. Takže ráno na 08:00 budík, umyť bicykel a to poriadne. Chvíľu po desiatej som už naň nasadal. S energetickými tyčinkami, zeleným čajom s citrónom vo fľaškách. Vydal som sa do Hostivíc skratkou, ktorú som hľadal deň predtým. Kým som sa dostal na T8, tak som dal 10 kilometrov.
Prvá zastávka po asi 30-tich kilometroch, bola v obci Žilina.
Tam som si musel urobiť fotku. A poslal som ju domov s textom: Som v Žiline! :)

Dokonca tam bola hasičská súťaž. Tak som chvíľočku z cesty pozeral. A keď začal moderátor súťaže kričať: Žilina jedeme!, tak som sa začal smiať.


Následne prišiel prvý kopec. Ešte taký normálny, ako som ich poznal z okolia Prahy. Urobil som si nejaké fotky, niečo zjedol. Ako som potom doma zistil, tak na tom mieste bol aj segment, kde som úplne posledný. 414- ty zo 414 jazdcov. Ale fotka a papanie mi za to stáli.


Príroda tam je neskutočná. :)


Táto ceduľa ma rozosmiala. :) Keď som ľuďom hovoril, že je tu okres Rakovník, tak mi každý povedal: "To si nevedel?" Prečo ma rozosmiala? Ja som z obce Raková, a konečne som našiel aj Rakovníka. 


Beskydy?


Potom prišlo stúpanie, ktoré mi naznačilo, že tí ľudia na tej stránke sa nemýlili. Išlo sa na jeden doslova hrebeň, aby som mohol zliezť zase úplne dole k rieke a odtiaľ zase na iný. A takto sa to neustále opakovalo! Takže som nikdy nebol nejak vysoko. Asi ani len v 500 m. n. m., ale tieto zjazdy a stúpania hore, dole. Tam sa to nazbieralo.
A v jednej obci bol ružový kostol. Kedže práve prebieha Giro d´Italia, tak som sa pousmial.

Z jedného stúpania sa mi naskytol takýto pohľad.


Došiel som do obce: Křivoklát. Riadne som sa tešil na hrad. Celkom často sa objavuje v rozprávkach a vyzerá super. Ibaže..
Keď som tam bol ja, tak mal jednu menšiu chybičku.



No kúpil som si tam kľúčenku, až mám nejakú pamiatku. 


Skončil som tam aj v jednej turistickej reštaurácii, aby som sa poriadne najedol, pretože som bol len v polovici cesty. Keď som išiel doplniť vodu do fľašiek, tak ma privítal zvláštny odkaz.


Odtiaľ to zase pokračovalo. K rieke na 230 metrov nad morom a potom zase liezť kopec. A opäť, a znova.. Pekne je to vidieť tu, na profile mojej trasy:


Tie kopce boli nekonečné. Hlavne tie dva, na 57-om a 70-tom kilometri. Tie boli hrozné. Ja normálne s kopcami problém nemám. Ale tam som musel nasadiť ľahučký prevod a len sa kochať prírodou. Stačilo to na to, aby som predbehol pár ľudí. No prvý krát ma v Prahe niekto predbehol, keď som išiel sám. Jeden starší pán to tam dával na cesťáku, pár kilometrov som za neho zavesil, ale potom som to opäť vzdal.

Zopár fotiek.


Nekonečná cesta, obohnaná lesom.


No zjazdy boli úžasné. :) To sa tam točili tie zákruty, kade tade.

A našiel som aj cestu s dvoma serpentínami (prudké zákruty). Chybou na kráse bolo to, že ja som išiel zdola hore.


Potom som už nefotil nič. Dostal som sa na cestu po ktorej som išiel už ráno. Takže pekne po rovine domov. Ale opäť tam bola chybička krásy. Vietor. Tu fúka stále. Ale toto na tej rovine, keď to fúkalo rovno do tváre. No ja som myslel, že ma porazí. Zastavil som sa na malinovku, dal sa do reči so skupinkou už starších cyklistov. Trošku odpočinul a pokračoval. Nejak som to dokopal.
A mal som najazdených 105 kilometrov. V hlave sa mi zrodila myšlienka. Spomenul som si na Grand Fondo. STRAVA má takú výzvu. Každý mesiac je daný počet kilometrov. A kto ich najazdí počas jednej jazdy tak dostane elektronický odznak. Ja som zatiaľ dosiahol len jeden. Na tento mesiac je daných 115 kilometrov.
Povedal som si, že snáď nie je problém tu niekde najazdiť 10 kilometrov nie? Tak som jazdil po parkoch hore dole. Najazdil som 116 a išiel som na internát.


Doma som sa ešte usmial, keď som videl, že kamarát Vlado najazdil v ten istý deň tiež 116 kilometrov a splnil Grand Fondo aj on.

Výlet to bol super. :) Ale ešte poviem jeden zážitok. Celú cestu som stretával veľké množstvo cyklistov. Dokonca aj asi 15 člennú skupinku. Ale najviac sa mi páčilo, keď vyliezol spoza zákruty otec, zakričal dozadu: nič nejde, potom sa vyrútili 3 deti a na konci to kontrolovala mama. Takých rodiniek bolo viacero.
Boli tam aj akční oteckovia, ktorí mali za chrbtom namontovanú detskú sedačku. Všetci išli tak v pokoji, pohodička.
Až na jedného. Ten liezol do kopca, bolo vidieť v jeho očiach, že trpí! Ale driapal to tam. O chvíľku som zbadal za ním detskú sedačku a tam chlapca, ktorý... Spal.
Videl som aj staršieho pána, ktorý mal rovnaký dres ako ja.  Už zdiaľky sme sa obaja smiali a kývali na seba.

To by bolo asi všetko. Ešte vlastne jednu myšlienku na záver. :) Ja som minulý rok myslel, že keď budem v Prahe tak nič nenajazdím. To, že budem liezť do Lidíc, či do Křivoklátska, na Karlštejn, by som nepovedal. Je poriadne super, že môžem okúsiť aj takýto, iný kraj. :)
(Ale už sa teším na tie naše Beskydy. ;-) )